Je ráno, hmla sa ešte nestihla rozpustiť. Na svoje cesty sa vydáva smerom na východ, balí nevyhnutnosti, vyráža. Auto, mapa, denník, očakávania. Rumunsko, Ukrajina, Poľsko, Slovensko a Česko. Krajiny s mnohými nedostatkami vyváženými ich úprimnosťou, skutočnosťou, otvorenosťou. Zapadne do davu, o chvíľu o jeho fotoaparáte neviete. Neovláda priestor, je ako kúsok skladačky. Nie je to lovec tej najlepšej snímky, nie vždy stlačí spúšť. Niekedy ostane zážitok len v hlave.
Jaroslav Pulicar je v mnohých článkoch a rozhovoroch prirovnávaný k velikánom českej fotografie. Jeho osobitý štýl, ktorý by sa príznačne mohol nazývať „pulicarovský“, má okrem svojej veľkosti v nárokoch kladených na kvalitu obrazu, nie vždy technickú, primárne však obsahovú, aj duchovnejšiu a citovejšiu podstatu.
Pocit prítomnosti v obraze. Pocit, ktorý sa nám spája so spomienkou z detstva či zážitku takého známeho, že ústa chcú vykríknuť: to je ono! Dôkladne zachytáva momenty miznúceho sveta padajúceho pod ťarchou modernizácie. Kožené sedačky vo vlaku, v lete rozpálené, v zime studené, ale vždy dosť veľké na krátky spánok medzi stanicami. Ženy v krojoch, pre ktoré je cesta na bicykli s hudbou kostolných zvonov za chrbtom každodenná rutina.
Pohostinnosť, otvorenosť a láskavý humor majú svoje miesto v Pulicarových fotografiách. Miesto presne nejde určiť a čas poletuje niekde nad nami. Nevidíme hranice a krajiny sa v obrazoch zlievajú do jednej. Nie je to dôležité.
Jaroslav Pulicar k svojej práci pristupuje zodpovedne, je náročný a s všetkou vážnosťou vyberá tie pravé snímky. Jeho umenie si zaslúži všetku našu pozornosť a ja sa chcem už len pozerať.
Petra Pištorová
