Záchrana demokracie alebo internacionálna pomoc. Tak bolo pred spoločnosťou prezentované vyústenie jedného z konfliktov studenej vojny medzi dvomi veľmocami. Pól milióna amerických vojakov sa na skoro tridsať rokov ocitlo na inom kontinente a snažilo sa podmaniť si krajinu v hesle demokracie a záchrany. Komunistický Vietnam prišiel o množstvo mužov, živiteľov rodiny, robotníkov. Hospodárska kríza na seba nenechala dlho čakať a nedostatok školených pracovníkov sa odrazil na ekonomickej situácii v krajine. Vietnamská delegácia vycestovala do Poľskej ľudovej republiky, Československa a následne do SSSR jednať o témach pomoci so zaškolením a získaním profesných skúseností v strategických oboroch. Československo uzavrelo s Vietnamom dohodu o vytvorení zázemia pre vzdelávanie vietnamských mužov a následne aj žien, ktorá sa od roku 1973 postupne pripravovala a najväčšia vlna začala prichádzať v roku 1980. Vietnamci boli rozmiestnený do niekoľkých miest v Česku a na Slovensku, najviac potom v Prahe v počte zhruba 4 000. Dohoda medzi krajinami sa netýkala len vzdelávania a takzvanej bratskej pomoci, ale bola naplnená aj vnútornými pravidlami a požiadavkami pre čo najlepšiu adaptáciu. Na začiatok dostal každý Vietnamec zimné oblečenie v hodnote 2 400 Kčs a zálohu na mzdu 900 Kčs so splatnosťou do jedného roka.1 Vietnamský občan mal zabezpečenú stravu vrátane víkendov vo vývarovniach a podľa pravidiel musela mať každá ubytovňa vlastnú kuchynku v prípade, že by neboli schopný adaptovať sa na české závodné stravovanie. Obmedzenia sa týkali aj ich súkromia. Vietnamci nesmeli nadväzovať známosť s Vietnamkami a ak sa aj museli ocitnúť v jednej miestnosti, vždy to muselo byť za prítomnosti tretej osoby. Neskôr sa pravidlá trochu rozvoľnili a Vietnamec mohol s Vietnamkou chodiť, pokiaľ by sa však stalo, že otehotnie, bola okamžite poslaná naspäť do Vietnamu bez možnosti návratu. Oni boli presvedčený, že idú pomáhať no miesto očakávanej vďaky sa stretli s predsudkami a ponižovaním. Aj napriek všetkým pravidlám, obmedzeniam a všadeprítomnej nenávistnej nálade si tvorili Vietnamci svoj vlastný svet, v ktorom sa ťažoba 80. rokov stratila vo víre večierkov, osláv, výletov a snahy užiť si možnosť vycestovať z vojnou postihnutého Vietnamu. Libuše Jarcovjáková, ktorá v tej dobe študovala na FAMU, dostala jedinečnú príležitosť vmiesiť sa do veľmi exotickej komunity so snahou poskytnúť im základné jazykové vzdelanie v trojmesačnom kurze češtiny. Vzhľadom na absenciu učebných materiálov a akéhokoľvek poznatku vietnamčiny nie je z jej fotografií cítiť nejaká bariéra. Uvoľnenosť a pocit, že je jedna z nich, sa premietla snáď do každej fotografie. Myslím si, že je to autorkina prirodzenosť nechať sa vtiahnuť prostredím a ľuďmi, v ktorom sa nachádza, a vyťažiť tak maximum z toho, čo jej okolie ponúka. Jej práca je nenútená a spontánna, dokáže zachytiť aj okamihy iným nedostupné. Vďaka Jarcovjákovej máme možnosť nahliadnuť do komunity, ktorá je doteraz veľmi uzavretá a v mnohých ohľadoch je stále braná len ako „večierka, kde nájdeš všetko“. Tri roky intenzívnej práce dali možnosť Jarcovjákovej prebádať vnútorné vzťahy medzi učiteľmi a ich žiakmi, zachytiť ich zbližovanie. Formálne portréty zasielané do Vietnamu svojim rodinám strieda ležérnosť na ubytovniach. Vzájomná súdržnosť, priateľstvá a snaha prežiť v systéme, ktorý ich odmieta. Ako komunita sa uzatvárali do seba, na Jarcovjákovej snímkoch ukazujú svoju otvorenosť, neviazané a úprimné ja. A aj keď to pod ťarchou osemdesiatych rokov nemali ľahké Vietnamci ani Jarcovjáková, ich vzájomné prepojenie im dalo prežiť spolu niekoľko intenzívnych rokov a pekné chvíle.
Petra Damašková
