Vizuálna kultúra, respektíve vizuálne štúdiá sa zaoberajú skúmaním obrazov, ktoré sú definované približne tak, že obraz je vizuálny či mentálny prejav vznikajúci z určitého popudu, obsahujúci konkrétne vlastnosti a vyžadujúci určitú interpretáciu. Vizuálna kultúra sa však nevenuje štúdiu umenia, ktoré je rámcovo kategorizované na základe vysokej umeleckej hodnoty, inštitucionálneho zaradenia, estetickej či duchovnej hodnoty, ale zaoberá sa štúdiom kultúry ako všeobecného prejavu určitého spôsobu života.
Aby som hneď na začiatku nenavodila dojem nesprávneho pochopenie diala Vojtěcha
V. Slámy, musím s určitosťou vysvetliť prečo som zvolila úvod do vizuálnych štúdií v kombinácii s autorovým dielom. Celá tvorba Vojtěcha V. Slámy je prepletená rôznymi miestami a kultúrami, je to spleť rodinných a priateľských vzťahov, ale hlavne je to obraz jeho života. Jeho chuť poznávať rôzne kultúry naprieč rôznymi krajinami. Je to vášeň, s ktorou sústreďuje svoju pozornosť na svet, ale aj pokora, ktorá dokáže odhaliť obrazy, ktoré sú mnohokrát skryté. Skúma, ako dokáže prostredie, v ktorom sa pohybuje ovplyvňovať každodenný život. Nahliada do života iných, do ich každodennosti a preto sa jeho práca dá popisovať ako vizuálna kultúra. Vizuálna kultúra a predsa s umeleckým prejavom v jeho pravom slova zmysle.
Na prvý pohľad detskú hru môžeme analyzovať ako stretnutie z dlhej chvíle, chuť tráviť čas s osobou, ktorá je srdcu blízka, alebo je to silný kultúrny základ. Autor nám môže poskytnúť obraz a je len na nás ako si ho preberieme. Buď prevezmeme úlohu odovzdaného diváka a prijmeme autorovu hegemonickú pozíciu, alebo môžeme o interpretácií vyjednávať.
Ani jeden prístup však nevezme prežitok z obrazu, ktorý nám chce autor sprostredkovať. Prežiť fotografie a s ľahkosťou vznášajúceho sa oparu nad zemou postupne vstrebávať príbehy, ktoré sú vytlačené na papieri. Súbor 35Milimetrů je stále otvorený a jeho finálna podoba zatiaľ nie je daná. Veď ako by mohol autor uzatvoriť niečo, čo si žije vlastným životom? Ďalšie príbehy pribúdajú, ukladajú sa do šuplíka a zrejú.
Jemné punktá, ktoré sa nachádzajú v kvete čo má dievčatko vo vlasoch, či v lúči svetla, ktoré preniká do kuchyne, kde vonia káva. Vytvárať tieto obrazy sveta okolo seba je niečo, na čo je treba pozerať sa s trpezlivosťou a nebyť sklamaný, keď sa nenaplnia očakávania akejsi pomyselnej dokonalosti. Niekedy obraz ostane len v hlave a neprenesie sa na citlivý materiál. O to je skúsenosť z poznania pravdivosti obrazov vzácnejšia. Pravdy, ktorá sa opiera o spojenie medzi tým, čo je tu a teraz a tým čo bolo skôr pred objektívom. Obraz, ktorý vidíme je len zlomok prežitku, ale vďaka autorovi ho môžeme prežívať s ním.
Petra Damašková
